FB:-))
9. listopadu 2009 v 22:19
|
O blogu
Prepáčte, že tento blog už nevediem...možno založím iný, potom vám dám vedieť...keď teraz chodí tá Superstár:-)) pokiaľ chcete, môžete mi napísať aj vaše nápady, názory na facebook: Sarah Isabella Džubáková...budem len rada:-)
Full Moon(Spln Mesiaca)
27. března 2009 v 20:33
|
Fanfiction
Ahojte všetci, isto viete, že na tento blog už veľmi nechodím a asi už ani nebudem. Teraz som sa dala na písanie všelijakých príbehov, lepšie povedané vlastných tvorieb. Kto by si chcel pečítať(píšem hlavne kapitolovky) tak môže na mojej stránke http://sary-fullmoon.blog.cz/ postupom času tam budú aj iné príbehy, ktoré som napísala(píšem). SB by sa mi mohli ozvať aj tam, nech si vás pridám...vďaka:-))
Spln Mesiaca - 2. Kapitola
15. února 2009 v 20:23
|
Fanfiction
2. KAPITOLA
Samantha čakala v nemocnici v čakárni pred Robertovou nemocničnou izbou. Doktori tam stále boli a Samantha sa už skutočne začínala báť o život svojho mladšieho brata. Vtom k nej niekto podišiel.
,,Sam, tu si," povedal Robertov najlepší priateľ, Ben. Samantha mu medzitým zavolala a povedala mu, že Robert mal nehodu.
,,Ben," oslovila ho Samantha trasľavým hlasom a padla mu do náručia, kde sa rozplakala ako malé dieťa. ,,Povedz mi, že nezomrie. Povedz mi, že môj braček bude v poriadku," plakala. Ben sa od nej odtiahol, aby jej videl do tváre.
,,Robert je veľmi silný. Som si istý, že to zvládne," usmial sa. Vtom do čakárne vošiel aj iný muž. David Crowe, najlepší priateľ Samanthy. Vždy stál pri nej. Či v zlých alebo dobrých chvíľach. Vždy. Keď ho Samantha uvidela, rozbehla sa k nemu a silno ho objala. Potom jej oči opäť zaliali slzy.
,,Sam, je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto," vravel jej David smutným tónom v hlase. Samantha sa mu zahľadela do tváre.
,,Nechcem oňho prísť, David. Nechcem ho stratiť. Je to jediné, čo mám," povedala mu Samantha. David ju pohladil po jej dlhých blond vlasoch.
,,Bude v poriadku. Uvidíš," utešoval ju. Samantha sa snažila usmiať, no veľmi sa jej to nedarilo. Vtom z Robertovej nemocničnej izby vyšli dvaja doktori.
,,Čo je s mojim bratom, doktor Stanley?" spýtala sa ho Samantha vystrašene. V jeho očiach totiž videla smútok. Veľký smútok. Doktor sa zhlboka nadýchol.
,,Váš brat neutrpel žiadne ťažké zranenia. Dokonca bude môcť aj chodiť, ale...,"
,,Ale, čo? Už ma toľko nenapínajte! Čo je s Robertom?" pýtala sa Samantha trochu nahnevane.
,,Váš brat je v kóme, slečna Petersonová," oznámil jej doktor.
,,Čo - čože?" vykoktala zo seba Samantha a z očí sa jej kotúľali slzy veľké ako hrachy. ,,Povedzte mi, že to nie je pravda. Povedzte mi, že to nie je pravda," opakovala si Samantha, posadila sa na stoličku v čakárni a tvár si položila do dlaní. Plakala.
,,Robili sme, čo sme mohli. Teraz nám zostáva len dúfať, že sa váš brat preberie. Ale...nedávam mu veľkú nádej," vysvetlil jej doktor. Vtom sa naňho Samantha nenávistne pozrela, postavila sa a začala doňho búchať.
,,Je to vaša vina! Všetko je vaša vina!" kričala. Odtiahol ju až David.
,,Sam, upokoj sa. Ešte nie je mŕtvy," vravel jej David.
,,Ale je v kóme, David. To nie je dobré," zvolala Samantha zničene. David sa na ňu smutne zahľadel a silno ju objal. Potom sa pozrel na doktorov.
,,Môžeme ho vidieť?" spýtal sa. Obaja doktori prikývli a otvorili dvere na Robertovej izbe. Samantha a David vošli dnu. Ben zostal radšej čakať na chodbe. Samantha podišla bližšie k nehybnému telu jej brata a opatrne ho chytila za ruku. Opäť sa jej z očí skotúľali slzy.
,,Som tu, Rob. Tvoja sestrička je pri tebe a nikdy ťa neopustí. To ti sľubujem," sľúbila mu Samantha. Robert bol síce v kóme...ale zrazu sa mu v mysli objavilo niečo neobvyklé. Niečo, čo nemôže vidieť každý. Budúcnosť...
Bol 25 marec. Robert mal v škole poslednú hodinu. Už sa nevedel dočkať, kedy zazvoní. Vtom sa ozval zvonček a všetci študenti sa rozutekali zo svojich tried. Na chodbe bol chaos. Robert sa len - len dostal von z budovy. Vykročil ulicou, keď pár krokov pred ním stálo dievča. Nádherné dievča. Lepšie sa na ňu zadíval a vtom mu došlo, že je to pravdepodobne tá nová študentka. Prišla sem z Austinu aj so svojou mladšou sestrou. Robert sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol, keď uvidel to neznáme dievča prechádzať cez cestu. Nič by nebolo také zlé, keby práve vtedy nešlo auto. Robert v tej chvíli pocítil niečo zvláštne. Niečo, čo mu hovorilo, aby to dievča zachránil. Rýchlo sa rozbehol k ceste, potom dievča chytil okolo pásu a strhol na chodník. Len - len to dokázal.
,,Si - si v poriadku?" spýtal sa jej koktavo, keď videl, aká je krásna. Ešte stále držal jej krehké telo, tak blízko pri jeho. Sophie Wellsová len prikývla. Nedokázala zo seba vydať jediné slovo...a z Roberta spustiť zrak...
Samantha čakala v nemocnici v čakárni pred Robertovou nemocničnou izbou. Doktori tam stále boli a Samantha sa už skutočne začínala báť o život svojho mladšieho brata. Vtom k nej niekto podišiel.
,,Sam, tu si," povedal Robertov najlepší priateľ, Ben. Samantha mu medzitým zavolala a povedala mu, že Robert mal nehodu.
,,Ben," oslovila ho Samantha trasľavým hlasom a padla mu do náručia, kde sa rozplakala ako malé dieťa. ,,Povedz mi, že nezomrie. Povedz mi, že môj braček bude v poriadku," plakala. Ben sa od nej odtiahol, aby jej videl do tváre.
,,Robert je veľmi silný. Som si istý, že to zvládne," usmial sa. Vtom do čakárne vošiel aj iný muž. David Crowe, najlepší priateľ Samanthy. Vždy stál pri nej. Či v zlých alebo dobrých chvíľach. Vždy. Keď ho Samantha uvidela, rozbehla sa k nemu a silno ho objala. Potom jej oči opäť zaliali slzy.
,,Sam, je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto," vravel jej David smutným tónom v hlase. Samantha sa mu zahľadela do tváre.
,,Nechcem oňho prísť, David. Nechcem ho stratiť. Je to jediné, čo mám," povedala mu Samantha. David ju pohladil po jej dlhých blond vlasoch.
,,Bude v poriadku. Uvidíš," utešoval ju. Samantha sa snažila usmiať, no veľmi sa jej to nedarilo. Vtom z Robertovej nemocničnej izby vyšli dvaja doktori.
,,Čo je s mojim bratom, doktor Stanley?" spýtala sa ho Samantha vystrašene. V jeho očiach totiž videla smútok. Veľký smútok. Doktor sa zhlboka nadýchol.
,,Váš brat neutrpel žiadne ťažké zranenia. Dokonca bude môcť aj chodiť, ale...,"
,,Ale, čo? Už ma toľko nenapínajte! Čo je s Robertom?" pýtala sa Samantha trochu nahnevane.
,,Váš brat je v kóme, slečna Petersonová," oznámil jej doktor.
,,Čo - čože?" vykoktala zo seba Samantha a z očí sa jej kotúľali slzy veľké ako hrachy. ,,Povedzte mi, že to nie je pravda. Povedzte mi, že to nie je pravda," opakovala si Samantha, posadila sa na stoličku v čakárni a tvár si položila do dlaní. Plakala.
,,Robili sme, čo sme mohli. Teraz nám zostáva len dúfať, že sa váš brat preberie. Ale...nedávam mu veľkú nádej," vysvetlil jej doktor. Vtom sa naňho Samantha nenávistne pozrela, postavila sa a začala doňho búchať.
,,Je to vaša vina! Všetko je vaša vina!" kričala. Odtiahol ju až David.
,,Sam, upokoj sa. Ešte nie je mŕtvy," vravel jej David.
,,Ale je v kóme, David. To nie je dobré," zvolala Samantha zničene. David sa na ňu smutne zahľadel a silno ju objal. Potom sa pozrel na doktorov.
,,Môžeme ho vidieť?" spýtal sa. Obaja doktori prikývli a otvorili dvere na Robertovej izbe. Samantha a David vošli dnu. Ben zostal radšej čakať na chodbe. Samantha podišla bližšie k nehybnému telu jej brata a opatrne ho chytila za ruku. Opäť sa jej z očí skotúľali slzy.
,,Som tu, Rob. Tvoja sestrička je pri tebe a nikdy ťa neopustí. To ti sľubujem," sľúbila mu Samantha. Robert bol síce v kóme...ale zrazu sa mu v mysli objavilo niečo neobvyklé. Niečo, čo nemôže vidieť každý. Budúcnosť...
Bol 25 marec. Robert mal v škole poslednú hodinu. Už sa nevedel dočkať, kedy zazvoní. Vtom sa ozval zvonček a všetci študenti sa rozutekali zo svojich tried. Na chodbe bol chaos. Robert sa len - len dostal von z budovy. Vykročil ulicou, keď pár krokov pred ním stálo dievča. Nádherné dievča. Lepšie sa na ňu zadíval a vtom mu došlo, že je to pravdepodobne tá nová študentka. Prišla sem z Austinu aj so svojou mladšou sestrou. Robert sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol, keď uvidel to neznáme dievča prechádzať cez cestu. Nič by nebolo také zlé, keby práve vtedy nešlo auto. Robert v tej chvíli pocítil niečo zvláštne. Niečo, čo mu hovorilo, aby to dievča zachránil. Rýchlo sa rozbehol k ceste, potom dievča chytil okolo pásu a strhol na chodník. Len - len to dokázal.
,,Si - si v poriadku?" spýtal sa jej koktavo, keď videl, aká je krásna. Ešte stále držal jej krehké telo, tak blízko pri jeho. Sophie Wellsová len prikývla. Nedokázala zo seba vydať jediné slovo...a z Roberta spustiť zrak...
Spln Mesiaca - 1. Kapitola
15. února 2009 v 20:23
|
Fanfiction
1. KAPITOLA
Bol marec 2008. Robert sa vo svojej izbe snažil vhodne obliecť na stretnutie so svojim priateľom, ktorého roky nevidel. Boli priateľmi, keď boli ešte veľmi malí. Potom však Ben musel odísť študovať do Európy. Jeho rodičia si mysleli, že to preňho bude to najlepšie. Možno sa mýlili. Do Robertovej izby vtrhla jeho staršia sestra Samantha. Udivene sa na svojho brata dívala. Robert sa zamračil a zahľadel sa do zrkadla na svoj obraz.
,,Čo? Nie je to...vhodné?" spýtal sa jej.
,,Robert," oslovila ho Samantha výžnym tónom v hlase, ,,nejdeš na stretnutie s dievčaťom. Ideš na kávu so svojim najlepším priateľom. Tak sa ukľudni a obleč si džínsy a tričko. To celkom postačí,"
,,Ďakujem za radu, Sam," usmial sa Robert a zmizol vo svojej kupeľni. Samantha si vzdychla. Ani nie o päť minút, Robert vyšiel z kúpeľne.
,,Lepšie?" pýtal sa svojej sestry.
,,Oveľa,"
Robert sa usmial a obliekol si bundu.
,,Budem sa ponáhľať. Sľubujem," povedal a pobozkal svoju sestru na líce.
,,Len to nie, Robert. Neponáhľaj, lebo sa ti môže niečo stať. Blíži sa búrka," varovala ho Samantha.
,,Ja viem jazdiť aj v búrke, sestrička,"
A vyšiel z izby. Potom zišiel dole po schodoch a otočil sa k Samanthe.
,,Pozdravuj Bena a odkáž mu, že nám tu veľmi chýbal. Už sa neviem dočkať, kedy ho uvidím," smiala sa.
,,Isto si mu chýbala. Veď...komu by si nechýbala," zasmial sa Robert a otvoril vonkajšie dvere. Samantha ho šla odprevadiť až von.
,,Rob," zavolala za ním. Robert sa ihneď otočil.
,,Áno,"
Samantha tentokrát vyzerala skutočne veľmi vystrašene. A ešte viac, keď sa pozrela na oblohu, kde videla blížiacu sa búrku.
,,Sam, nemusíš sa báť. Budem opatrný. Sľubujem," povedal jej a silno svoju sestru objal. Potom nastúpil do svojej čiernej audi, zatrúbil a odišiel. Samantha sa zhlboka nadýchla a hneď aj vydýchla. Potom sa vrátila späť dovnútra.
Robert zatiaľ šoféroval a na svojom mobilnom telefóne vytočil Benove číslo. Ben už sedel v kaviarni, keď mu začal zvoniť telefón. Ihneď ho zodvihol.
,,Prosím,"
,,Ben, nehnevaj sa, že meškám. Už som na ceste. Vydržíš ešte chvíľku?" pýtal sa ho Robert.
,,Samozrejme, Rob. Nemusíš ponáhľať," uistil ho Ben a potom obaja zložili. Robert si vo svojom aute pustil na plno hudbu a na chvíľku nehľadel na cestu, keď sa pred ním objavil veľký nákladiak. Snažil sa mu vyhnúť, no nepodarilo sa mu to. A vyletel z cesty. O pol hodinu už na mieste bolo kopu policajtov a sanitka. Na ceste však zastavila aj strieborná audi. Presne taká istá, akú mal Robert, len inej farby. Samantha rýchlo vystúpila a rozbehla sa k autu svojho brata. Oči mala celé červené od plaču. Keď videla Robertove telo naložené na nemocničnom lôžku, chcela sa rozbehnúť k nemu, no jeden z policajtov ju zastavil.
,,Kto ste, slečna? Čo tu robíte?" pýtal sa jej.
,,Ja...ja som jeho sestra. Potrebujem vedieť, ako je na tom môj brat," vysvetlila mu.
,,Sanitka ho ide zaviesť do nemocnice," oznámil jej.
,,Je v poriadku?" spýtala sa Samantha. Policajt mlčal. ,,Tak je alebo nie?" pýtala sa Samantha opäť.
,,To vám neviem povedať, slečna. Mali by ste ísť s ním do nemocnice. Byť s ním," odvetil jej. Samantha bez rozmýšľania prikývla a podišla k sanitke, kde naložili Roberta. Jeden z doktorov sa na ňu pozrel.
,,Pomôžem vám?" spýtal sa.
,,Som jeho sestra. Samantha Peterson. Môžem ísť s ním?" spýtala sa smutne. Doktor ihneď prikývol a pomohol Samanthe nastúpiť do auta. Potom sanitka odišla smerom k nemocnici...
Bol marec 2008. Robert sa vo svojej izbe snažil vhodne obliecť na stretnutie so svojim priateľom, ktorého roky nevidel. Boli priateľmi, keď boli ešte veľmi malí. Potom však Ben musel odísť študovať do Európy. Jeho rodičia si mysleli, že to preňho bude to najlepšie. Možno sa mýlili. Do Robertovej izby vtrhla jeho staršia sestra Samantha. Udivene sa na svojho brata dívala. Robert sa zamračil a zahľadel sa do zrkadla na svoj obraz.
,,Čo? Nie je to...vhodné?" spýtal sa jej.
,,Robert," oslovila ho Samantha výžnym tónom v hlase, ,,nejdeš na stretnutie s dievčaťom. Ideš na kávu so svojim najlepším priateľom. Tak sa ukľudni a obleč si džínsy a tričko. To celkom postačí,"
,,Ďakujem za radu, Sam," usmial sa Robert a zmizol vo svojej kupeľni. Samantha si vzdychla. Ani nie o päť minút, Robert vyšiel z kúpeľne.
,,Lepšie?" pýtal sa svojej sestry.
,,Oveľa,"
Robert sa usmial a obliekol si bundu.
,,Budem sa ponáhľať. Sľubujem," povedal a pobozkal svoju sestru na líce.
,,Len to nie, Robert. Neponáhľaj, lebo sa ti môže niečo stať. Blíži sa búrka," varovala ho Samantha.
,,Ja viem jazdiť aj v búrke, sestrička,"
A vyšiel z izby. Potom zišiel dole po schodoch a otočil sa k Samanthe.
,,Pozdravuj Bena a odkáž mu, že nám tu veľmi chýbal. Už sa neviem dočkať, kedy ho uvidím," smiala sa.
,,Isto si mu chýbala. Veď...komu by si nechýbala," zasmial sa Robert a otvoril vonkajšie dvere. Samantha ho šla odprevadiť až von.
,,Rob," zavolala za ním. Robert sa ihneď otočil.
,,Áno,"
Samantha tentokrát vyzerala skutočne veľmi vystrašene. A ešte viac, keď sa pozrela na oblohu, kde videla blížiacu sa búrku.
,,Sam, nemusíš sa báť. Budem opatrný. Sľubujem," povedal jej a silno svoju sestru objal. Potom nastúpil do svojej čiernej audi, zatrúbil a odišiel. Samantha sa zhlboka nadýchla a hneď aj vydýchla. Potom sa vrátila späť dovnútra.
Robert zatiaľ šoféroval a na svojom mobilnom telefóne vytočil Benove číslo. Ben už sedel v kaviarni, keď mu začal zvoniť telefón. Ihneď ho zodvihol.
,,Prosím,"
,,Ben, nehnevaj sa, že meškám. Už som na ceste. Vydržíš ešte chvíľku?" pýtal sa ho Robert.
,,Samozrejme, Rob. Nemusíš ponáhľať," uistil ho Ben a potom obaja zložili. Robert si vo svojom aute pustil na plno hudbu a na chvíľku nehľadel na cestu, keď sa pred ním objavil veľký nákladiak. Snažil sa mu vyhnúť, no nepodarilo sa mu to. A vyletel z cesty. O pol hodinu už na mieste bolo kopu policajtov a sanitka. Na ceste však zastavila aj strieborná audi. Presne taká istá, akú mal Robert, len inej farby. Samantha rýchlo vystúpila a rozbehla sa k autu svojho brata. Oči mala celé červené od plaču. Keď videla Robertove telo naložené na nemocničnom lôžku, chcela sa rozbehnúť k nemu, no jeden z policajtov ju zastavil.
,,Kto ste, slečna? Čo tu robíte?" pýtal sa jej.
,,Ja...ja som jeho sestra. Potrebujem vedieť, ako je na tom môj brat," vysvetlila mu.
,,Sanitka ho ide zaviesť do nemocnice," oznámil jej.
,,Je v poriadku?" spýtala sa Samantha. Policajt mlčal. ,,Tak je alebo nie?" pýtala sa Samantha opäť.
,,To vám neviem povedať, slečna. Mali by ste ísť s ním do nemocnice. Byť s ním," odvetil jej. Samantha bez rozmýšľania prikývla a podišla k sanitke, kde naložili Roberta. Jeden z doktorov sa na ňu pozrel.
,,Pomôžem vám?" spýtal sa.
,,Som jeho sestra. Samantha Peterson. Môžem ísť s ním?" spýtala sa smutne. Doktor ihneď prikývol a pomohol Samanthe nastúpiť do auta. Potom sanitka odišla smerom k nemocnici...
Spln Mesiaca - Príbeh + Opis Postáv
15. února 2009 v 20:21
|
Fanfiction
Môže dievča, ktoré stretne v budúcnosti, zachrániť jeho prítomnosť?
Príbeh
Hlavným hrdinom príbehu je sedemnásťročný Robert Peterson. Raz, keď sa má stretnúť s priateľom, ktorého dlho nevidel, má nehodu a havaruje. Po nehode však zostane v kóme. A práve v nej sa mu podarí vidieť niečo neobvyklé. Budúcnosť. Tam spozná nádherné dievča, ktoré nastúpi k nim na školu. Sophie je však iná ako ostatné. Je veľmi plachá a práve pre to sa snaží Robertovi vyhýbať. Avšak práve on ju priťahuje viac, ako ktokoľvek iný. A vo chvíli, keď jej zachráni život, budú spolu tráviť čoraz viac a viac času. Robert okrem tohto všetkého však uvidí, že práve Sophie je jeho posledná nádej a jediná záchrana jeho života. Dokáže dievča, ktoré stretne v budúcnosti, zachrániť jeho prítomnosť?
Príbeh
Hlavným hrdinom príbehu je sedemnásťročný Robert Peterson. Raz, keď sa má stretnúť s priateľom, ktorého dlho nevidel, má nehodu a havaruje. Po nehode však zostane v kóme. A práve v nej sa mu podarí vidieť niečo neobvyklé. Budúcnosť. Tam spozná nádherné dievča, ktoré nastúpi k nim na školu. Sophie je však iná ako ostatné. Je veľmi plachá a práve pre to sa snaží Robertovi vyhýbať. Avšak práve on ju priťahuje viac, ako ktokoľvek iný. A vo chvíli, keď jej zachráni život, budú spolu tráviť čoraz viac a viac času. Robert okrem tohto všetkého však uvidí, že práve Sophie je jeho posledná nádej a jediná záchrana jeho života. Dokáže dievča, ktoré stretne v budúcnosti, zachrániť jeho prítomnosť?
Postavy
Robert Peterson
Robert študuje na strednej škole v New Yorku. Doposiaľ viedol bezproblémový život, no to sa zmení v jednu osudnú noc. Keď na svojom aute cestuje do neďalekého mestečka, kde sa má stretnúť s priateľom, ktorého už roky nevidel, má autonehodu, po ktorej zostáva v kóme. V kóme sa mu však podarí vidieť nezvyčajné veci. Budúcnosť a všetko, čo by sa stalo, keby nebol havaroval. Robert tak spoznáva nádherné dievča, ktoré nastupuje na ich školu. Sophie ho upúta hneď na prvý pohľad. Nikdy si nemyslel, že niekto v ňom prebudí také city. City, ktoré doposiaľ ešte k nikomu necítil. Podarí sa Robertovi prebudiť z kómy a stretnúť očarujúce dievča z budúcnosti?
Sophie Wells
Sophie, ktorá sa stretne s Robertom počas jeho videnia do budúcnosti. Nastupuje do školy, ako nová študentka a práve tam sa spoznáva s očarujúcim krásnym Robertom, ktorý ju už od prvého stretnutia neuveriteľne priťahuje. Avšak dokáže ho Sophie zachrániť a stretnúť sa s ním, keď sa pred jeho nehodou nikdy v živote nevideli? Môže dievča z budúcnosti, zachrániť jeho prítomnosť?
Melanie Rivers
Dievča z bohatej rodiny, ktoré je zvyknuté mať vždy všetko, po čom túži. Je zasnúbená s Benom. Nie, že by ho ľúbila, no je z rovnakej spoločenskej vrtsvy a ich rodičia sa už od detstva poznajú a to jej vyhovuje. Sníva o veľkej svadbe, na ktorej budú všetci jej známi...ale...dočká sa jej?
Dievča z bohatej rodiny, ktoré je zvyknuté mať vždy všetko, po čom túži. Je zasnúbená s Benom. Nie, že by ho ľúbila, no je z rovnakej spoločenskej vrtsvy a ich rodičia sa už od detstva poznajú a to jej vyhovuje. Sníva o veľkej svadbe, na ktorej budú všetci jej známi...ale...dočká sa jej?
Ben Howard
Ben je priateľom Melanie. Snaží sa zvládať jej zmeny nálady, no niekedy mu to robí problém. Nemiluje ju, no jeho rodičia túžia po tom, aby sa vzali, a tak sa s ňou snaží zblížiť, ako sa len dá. Skutočnú lásku v ňom však prebudí niekto iný. Ako sa zachová Ben? Bude bojovať za svoju lásku alebo si vezme Melanie, len pre to, že to chcú jeho rodičia?
Ben je priateľom Melanie. Snaží sa zvládať jej zmeny nálady, no niekedy mu to robí problém. Nemiluje ju, no jeho rodičia túžia po tom, aby sa vzali, a tak sa s ňou snaží zblížiť, ako sa len dá. Skutočnú lásku v ňom však prebudí niekto iný. Ako sa zachová Ben? Bude bojovať za svoju lásku alebo si vezme Melanie, len pre to, že to chcú jeho rodičia?
Chris Baylor
Arogantný a necitlivý. Presne to ho vystihuje. Veľmi rád si užíva a podieľa sa na mnohých špinavostiach. To, čo má najradšej sú len ženy a peniaze. Ženy sú preňho však zdá sa, len obyčajné predmety. Avšak...zdanie niekedy klame...
Taylor Wells
Taylor je sestrou Sophie. Tiež nastupuje do školy, ako nová. Zo začiatku to však bude mať veľmi ťažké. Snaží sa zapadnúť do partie k Melanie, no tá ju zosmiešňuje vždy, keď je na to vhodná príležitosť. Taylor už však prestáva baviť to, ako s ňou Melanie zaobchádza a zasiahne ju tam, kde ju to bude bolieť najviac...
Samantha Peterson
Samantha je sestrou Roberta a najlepšou priateľkou Melanie. Ona jediná chápe Maleniine zmeny nálady a vždy, keď je treba jej pomôže. Už od detstva sa kamaráti s Davidom, ktorý sa stal jej najlepším priateľom a sú stále spolu. Prerastie toto priateľstvo vo viac?
David Crowe
David je najlepším priateľom Samanthy. Sú nerozlučná dvojka už od detstva a ich priateľstvo je čoraz väčšie a väčšie. Všetko sa však zmení, keď David k Samanthe začína cítiť viac...
David je najlepším priateľom Samanthy. Sú nerozlučná dvojka už od detstva a ich priateľstvo je čoraz väčšie a väčšie. Všetko sa však zmení, keď David k Samanthe začína cítiť viac...
Skutočnosť - 4. Kapitola
15. února 2009 v 13:46
|
Fanfiction
4. KAPITOLA - PRVÝ BOZK
Keď som prišla domov, doma bola už aj mama. Zasa som bola tak dlho?
,,Kde si bola tak dlho, Sarah?" pýtala sa.
,,Chvíľku som sa zdržala v škole," odvetila som ihneď. Mama mykla plecami a otec sa tváril zvláštne. Nedokázala som z jeho tváre vyčítať, čo si myslí. Rýchlo som vybehla po schodoch do svojej izby. Zatvorila som dvere a premýšľala som o tom, čo budem robiť. Doma som sa veľmi nudila. Napadlo ma, že by som mohla zájsť na pláž. Už dlho som tam nebola. Zdalo sa mi to ako celkom dobrý nápad, ale čo poviem mame a otcovi? Už sa pomaly začalo stmievať. Nechcela som trčať doma a už vôbec nie ísť už spať. Zrazu som dostala plán. Podišla som k balkónu v mojej izbe a potichu som ho otvorila. Opatrne som zliezla na strom, ktorý bol hneď pod mojou terasou. A už to bolo. Opäť som cítila čerstvý vzduch slobody. Naposledy som sa zahľadela na náš dom a potom som utiekla. Netrvalo mi dlho dostať sa na pláž. Od nášho domu bola len kúsok. Keď som tam prišla, usmiala som sa. Podišla som bližšie k oceánu a v diaľke som videla tie nádherné obrovské vlny. Bola však veľká tma už a ja som toho veľa nevidela. Zrazu som začula nejaké hlasy. Ako by sa niekto na mne zabával. Otočila som sa a hľadela som na partiu chlapcov. Dalo by sa povedať, že mali okolo šestnásť - sedemnásť rokov.
,,Ahoj," pozdravil ma jeden z nich. Ten pozdrav sa mi nepáčil. Potom sa začali ku mne pomaly približovať. Skutočne som už dostala strach. Neboli mi ani trochu sympatickí. Vtom sa však ozval mne veľmi známy hlas.
,,Nechajte ju,"
,,David," zvolala som tichým hlasom, no šťastným. Partia chlapcov sa hneď otočila k nemu.
,,Hovoril si niečo?" spýtal sa ho jeden z nich.
David sa pozrel na mňa a potom späť na nich.
,,Hovoril. Povedal som, aby ste jej dali pokoj. Zmiznite!" Všetci sa naraz rozosmiali.
,,Máš jeden dôvod, prečo by sme jej mali dať pokoj?" Stále sa neprestávali smiať. David mlčal. Nevedel, čo im má povedať. ,,No tak, kamoško. Pozri sa na ňu. Tebe sa vari nepáči? Proste sme sa chceli...zabaviť,"
,,Toto si nemal hovoriť!" skríkol David a pustil sa do nich. Nevedela som, čo mám robiť. Po chvíli sa všetci postavili a rýchlo utiekli. David zostal ležať na zemi. Zachvátil ma panický strach. Rýchlo som pribehla k nemu a kľakla som si na zem.
,,David? David, počuješ ma?" snažila som sa ho prebrať. Vtom otvoril oči.
,,Som...som v nebi?" pýtal sa. Nerozumela som o čom hovorí. ,,Som v nebi, však?" spýtal sa opäť.
,,Prečo si myslíš, že si v nebi?" spýtala som sa.
,,Vidím anjela," zvolal s úsmevom, ,,toho najkrajšieho anjela na svete," Usmiala som sa. Potom som mu pomohla posadiť sa.
,,Poriadne ťa doriadili. A to všetko kvôli mne," povedala som smutne. David ma v tej chvíli chytil za ruku.
,,Nič nie je kvôli tebe. Neviň zo všetkého seba, Sarah," Prikývla som.
,,Nebolí ťa nič?"
,,Brucho, ale to prejde," odvetil mi a zasmial sa. Avšak vtedy zasa zastonal a chytil sa za boľavé brucho.
,,Nemyslím si, že to prejde," povedala som a odtrhla si kúsok látky z trička. Nechápavo na mňa hľadel.
,,Čo to robíš?"
,,Počkaj tu," A rozbehla som sa k oceánu. Tam som namočila kúsok látky a vrátila som sa späť k Davidovi.
,,Vyzleč si košeľu," povedala som rýchlo. Zasmial sa.
,,Ide ti o niečo konkrétne?" spýtal sa.
,,Idem ti umyť tú ranu," pripomenula som mu.
,,A vážne si myslíš, že to pôjde s týmto?"
,,Morská voda vždy pomôže," Prikývol a začal si rozopínať košeľu. Potom si ju dal dole a hľadel mi priamo do očí. Žeby chcel vedieť, ako sa tvárim? Naprázdno som prehltla a priložila som mu mokrú látku na brucho. A vtedy sa to stalo. Prestala som sa ovládať. Zahľadela som sa mu do očí, rovnako ako aj on mne.
,,Ešte som sa chcel na niečo spýtať," ozval sa konečne.
,,Na čo?"
,,Čo si robila tak neskoro vonku?"
,,Ja...no...utiekla som z domu. Chcela som ísť na pláž a vedela som, že by ma nepustili," vysvetlila som mu.
,,Si blázon, Sarah," zasmial sa. Opäť som sa naňho usmiala.
,,To už dávno viem,"
Tiež sa na mňa usmial a potom si vzdychol.
,,No," zamrmlal, ,,mali by sme ísť,"
Vtedy som bola rozhodnutá, že to urobím. To, čo som mala urobiť už pred chvíľou.
,,Ideme?" spýtal sa opäť.
,,David...ja...," koktala som. To som celá ja. Naklonil sa ku mne a opäť sa usmial tým nádherným úsmevom, ktorý som zbožňovala.
,,Počúvam,"
,,Vieš...ja...nechcem ešte ísť," vyhŕkla som zo seba.
,,Už je neskoro," smial sa.
,,Nie je. Nikdy nie je neskoro. Teraz chcem byť tu," vravela som mu, ,,s tebou," a konečne som nabrala dosť odvahy, aby som ho po prvýkrát pobozkala.
,,Kde si bola tak dlho, Sarah?" pýtala sa.
,,Chvíľku som sa zdržala v škole," odvetila som ihneď. Mama mykla plecami a otec sa tváril zvláštne. Nedokázala som z jeho tváre vyčítať, čo si myslí. Rýchlo som vybehla po schodoch do svojej izby. Zatvorila som dvere a premýšľala som o tom, čo budem robiť. Doma som sa veľmi nudila. Napadlo ma, že by som mohla zájsť na pláž. Už dlho som tam nebola. Zdalo sa mi to ako celkom dobrý nápad, ale čo poviem mame a otcovi? Už sa pomaly začalo stmievať. Nechcela som trčať doma a už vôbec nie ísť už spať. Zrazu som dostala plán. Podišla som k balkónu v mojej izbe a potichu som ho otvorila. Opatrne som zliezla na strom, ktorý bol hneď pod mojou terasou. A už to bolo. Opäť som cítila čerstvý vzduch slobody. Naposledy som sa zahľadela na náš dom a potom som utiekla. Netrvalo mi dlho dostať sa na pláž. Od nášho domu bola len kúsok. Keď som tam prišla, usmiala som sa. Podišla som bližšie k oceánu a v diaľke som videla tie nádherné obrovské vlny. Bola však veľká tma už a ja som toho veľa nevidela. Zrazu som začula nejaké hlasy. Ako by sa niekto na mne zabával. Otočila som sa a hľadela som na partiu chlapcov. Dalo by sa povedať, že mali okolo šestnásť - sedemnásť rokov.
,,Ahoj," pozdravil ma jeden z nich. Ten pozdrav sa mi nepáčil. Potom sa začali ku mne pomaly približovať. Skutočne som už dostala strach. Neboli mi ani trochu sympatickí. Vtom sa však ozval mne veľmi známy hlas.
,,Nechajte ju,"
,,David," zvolala som tichým hlasom, no šťastným. Partia chlapcov sa hneď otočila k nemu.
,,Hovoril si niečo?" spýtal sa ho jeden z nich.
David sa pozrel na mňa a potom späť na nich.
,,Hovoril. Povedal som, aby ste jej dali pokoj. Zmiznite!" Všetci sa naraz rozosmiali.
,,Máš jeden dôvod, prečo by sme jej mali dať pokoj?" Stále sa neprestávali smiať. David mlčal. Nevedel, čo im má povedať. ,,No tak, kamoško. Pozri sa na ňu. Tebe sa vari nepáči? Proste sme sa chceli...zabaviť,"
,,Toto si nemal hovoriť!" skríkol David a pustil sa do nich. Nevedela som, čo mám robiť. Po chvíli sa všetci postavili a rýchlo utiekli. David zostal ležať na zemi. Zachvátil ma panický strach. Rýchlo som pribehla k nemu a kľakla som si na zem.
,,David? David, počuješ ma?" snažila som sa ho prebrať. Vtom otvoril oči.
,,Som...som v nebi?" pýtal sa. Nerozumela som o čom hovorí. ,,Som v nebi, však?" spýtal sa opäť.
,,Prečo si myslíš, že si v nebi?" spýtala som sa.
,,Vidím anjela," zvolal s úsmevom, ,,toho najkrajšieho anjela na svete," Usmiala som sa. Potom som mu pomohla posadiť sa.
,,Poriadne ťa doriadili. A to všetko kvôli mne," povedala som smutne. David ma v tej chvíli chytil za ruku.
,,Nič nie je kvôli tebe. Neviň zo všetkého seba, Sarah," Prikývla som.
,,Nebolí ťa nič?"
,,Brucho, ale to prejde," odvetil mi a zasmial sa. Avšak vtedy zasa zastonal a chytil sa za boľavé brucho.
,,Nemyslím si, že to prejde," povedala som a odtrhla si kúsok látky z trička. Nechápavo na mňa hľadel.
,,Čo to robíš?"
,,Počkaj tu," A rozbehla som sa k oceánu. Tam som namočila kúsok látky a vrátila som sa späť k Davidovi.
,,Vyzleč si košeľu," povedala som rýchlo. Zasmial sa.
,,Ide ti o niečo konkrétne?" spýtal sa.
,,Idem ti umyť tú ranu," pripomenula som mu.
,,A vážne si myslíš, že to pôjde s týmto?"
,,Morská voda vždy pomôže," Prikývol a začal si rozopínať košeľu. Potom si ju dal dole a hľadel mi priamo do očí. Žeby chcel vedieť, ako sa tvárim? Naprázdno som prehltla a priložila som mu mokrú látku na brucho. A vtedy sa to stalo. Prestala som sa ovládať. Zahľadela som sa mu do očí, rovnako ako aj on mne.
,,Ešte som sa chcel na niečo spýtať," ozval sa konečne.
,,Na čo?"
,,Čo si robila tak neskoro vonku?"
,,Ja...no...utiekla som z domu. Chcela som ísť na pláž a vedela som, že by ma nepustili," vysvetlila som mu.
,,Si blázon, Sarah," zasmial sa. Opäť som sa naňho usmiala.
,,To už dávno viem,"
Tiež sa na mňa usmial a potom si vzdychol.
,,No," zamrmlal, ,,mali by sme ísť,"
Vtedy som bola rozhodnutá, že to urobím. To, čo som mala urobiť už pred chvíľou.
,,Ideme?" spýtal sa opäť.
,,David...ja...," koktala som. To som celá ja. Naklonil sa ku mne a opäť sa usmial tým nádherným úsmevom, ktorý som zbožňovala.
,,Počúvam,"
,,Vieš...ja...nechcem ešte ísť," vyhŕkla som zo seba.
,,Už je neskoro," smial sa.
,,Nie je. Nikdy nie je neskoro. Teraz chcem byť tu," vravela som mu, ,,s tebou," a konečne som nabrala dosť odvahy, aby som ho po prvýkrát pobozkala.
Skutočnosť - 3. Kapitola
25. prosince 2008 v 18:26
|
Fanfiction
3. KAPITOLA - ZAČIATOK
S Davidom sme sa ešte chvíľku rozprávali o škole a potom som konečne odišla na hodinu. Našťastie sa na mňa pán Howard nehneval. Teda možno aj áno, len to nedal značne najavo. Moja posledná hodina prebehla prekvapivo rýchlo. Keď konečne zazvonilo, všetci študenti sa rozutekali z triedy. Ja som si ešte zbalila svoje knihy a tiež som opustila triedu. Na chodbe bol chaos. Nedalo sa tam takmer vôbec hýbať. Už - už som chcela ísť domov, keď na mňa prehovoril veľmi známy hlas.
,,Chcete mi utiecť, slečna Christensenová?"
Pomaly som sa otočila a hľadela som na Davida. Kúsok za ním stála Jessica s Lucy a kývali mi. David sa na nich tiež pozrel a potom pristúpil ku mne bližšie.
,,Vieš o tom, že tvoje priateľky ťa nemajú veľmi v láske?" spýtal sa ma. Ako by ho to trápilo.
,,Prečo? Hovorili niečo...o mne?" vykoktala som zo seba. Vždy, keď bol na blízku, som rozprávala oveľa pomalšie ako obvykle. David sa zasmial a podával mi ruku.
,,Daj mi ruku," povedal.
,,Čo - čože?" vyvalila som naňho oči.
,,Na nič sa ma nepýtaj, len mi daj ruku," odvetil.
,,Ale...ale prečo?" nechápala som.
,,Sarah, skutočne niekedy nič nechápeš," smial sa, ,,prosím," zvolal. Kútikom oka som pozrela na Jessicu a Lucy, ktoré sa očividne bavili o nás. Potom som sa zahľadela Davidovi priamo do jeho krásnych modrých očí. Podala som mu ruku. Opäť sa na mňa usmial tým nádherným úsmevom, ktorý som zbožňovala.
,,Ďakujem," povedal a ruka v ruke sme opustili školskú budovu. Keď už sme boli na parkovisku, vytrhla som svoju ruku z jeho.
,,Tak...čakám," povedala som.
,,Na čo?"
,,Na vysvetlenie,"
,,Bolo to kvôli nim. Myslia si, že sú niečo extra...a sú presvedčené o tom, že sa mi páčia...a že sa mi ty páčiť nikdy nebudeš," vysvetľoval mi. Zamračila som sa.
,,Zrejme majú pravdu," poznamenala som a chcela som odísť, keď ma opäť chytil za ruku.
,,Nechoď...Sarah...prosím," žiadal ma.
,,A čo ešte chceš?" spýtala som sa ihneď.
,,Odviezť ťa domov," usmial sa a pri tom hľadel na svoju striebornú audi.
,,Netreba. Prejdem to aj sama," povedala som, no opäť ma zastavil.
,,Ja na tom trvám," povedal. Snažila som sa vyhýbať jeho pohľadom a hľadieť kdekoľvek inam, len nie naňho, keď sa zatváril zvláštne. Ako by na niekoho za mnou hľadel.
,,Čo sa deje?" spýtala som sa.
,,Tvoje priateľky," oznámil mi. Otočila som sa a uvidela som tam stáť Jessicu s Lucy. Potom som sa otočila späť k Davidovi.
,,Mala som ísť s nimi domov," zastonala som.
,,Môžeš sa rozhodnúť," uškrnul sa, ,,buď pôjdeš s nimi...alebo so mnou," usmieval sa.
Konečne som mu úsmev opätovala.
,,Tak...ideme?" spýtala som sa. Prikývol a spoločne sme nasadli do auta. Chvíľku nám trvalo, než sme sa dostali až na našu ulicu. Tam zastavil kúsok od nášho domu.
,,Uvidíme sa zajtra v škole," pripomenul mi. S úsmevom som prikývla a už - už som chcela vystúpiť, no nešli mi otvoriť dvere. Snažila som sa všelijako...ale márne.
,,Nejaký problém?" spýtal sa David so smiechom. Opäť som sa otočila k nemu.
,,Hej. Nejdú mi otvoriť dvere," zvolala som. A práve vtedy sa David ku mne naklonil a otvoril ich. Potom sa mi však zahľadel hlboko do očí. Zastavilo sa mi srdce. Cítila som jeho nádhernú vôňu a chcela som, aby táto chvíľa trvala večne. Našťastie som sa včas spamätala.
,,Už pôjdem," povedala som.
,,Dobre,"
A potom som konečne vystúpila z auta.
,,Zajtra ťa budem čakať v jedálni pri mojom stole," usmial sa. Vyvalila som naňho oči.
,,Čo - čože?" bolo jediné na čo som sa zmohla.
,,Snáď nechceš sedieť pri stole s ľuďmi, ktorí sa len pretvarujú...a navyše ťa ani nemajú radi," pripomínal mi. Uškrnula som sa.
,,Ty ma vari máš rád?" spýtala som sa.
,,To by si mala vedieť ty," odvetil mi, naštartoval svoju striebornú audi a rýchlo odišiel.
,,Chcete mi utiecť, slečna Christensenová?"
Pomaly som sa otočila a hľadela som na Davida. Kúsok za ním stála Jessica s Lucy a kývali mi. David sa na nich tiež pozrel a potom pristúpil ku mne bližšie.
,,Vieš o tom, že tvoje priateľky ťa nemajú veľmi v láske?" spýtal sa ma. Ako by ho to trápilo.
,,Prečo? Hovorili niečo...o mne?" vykoktala som zo seba. Vždy, keď bol na blízku, som rozprávala oveľa pomalšie ako obvykle. David sa zasmial a podával mi ruku.
,,Daj mi ruku," povedal.
,,Čo - čože?" vyvalila som naňho oči.
,,Na nič sa ma nepýtaj, len mi daj ruku," odvetil.
,,Ale...ale prečo?" nechápala som.
,,Sarah, skutočne niekedy nič nechápeš," smial sa, ,,prosím," zvolal. Kútikom oka som pozrela na Jessicu a Lucy, ktoré sa očividne bavili o nás. Potom som sa zahľadela Davidovi priamo do jeho krásnych modrých očí. Podala som mu ruku. Opäť sa na mňa usmial tým nádherným úsmevom, ktorý som zbožňovala.
,,Ďakujem," povedal a ruka v ruke sme opustili školskú budovu. Keď už sme boli na parkovisku, vytrhla som svoju ruku z jeho.
,,Tak...čakám," povedala som.
,,Na čo?"
,,Na vysvetlenie,"
,,Bolo to kvôli nim. Myslia si, že sú niečo extra...a sú presvedčené o tom, že sa mi páčia...a že sa mi ty páčiť nikdy nebudeš," vysvetľoval mi. Zamračila som sa.
,,Zrejme majú pravdu," poznamenala som a chcela som odísť, keď ma opäť chytil za ruku.
,,Nechoď...Sarah...prosím," žiadal ma.
,,A čo ešte chceš?" spýtala som sa ihneď.
,,Odviezť ťa domov," usmial sa a pri tom hľadel na svoju striebornú audi.
,,Netreba. Prejdem to aj sama," povedala som, no opäť ma zastavil.
,,Ja na tom trvám," povedal. Snažila som sa vyhýbať jeho pohľadom a hľadieť kdekoľvek inam, len nie naňho, keď sa zatváril zvláštne. Ako by na niekoho za mnou hľadel.
,,Čo sa deje?" spýtala som sa.
,,Tvoje priateľky," oznámil mi. Otočila som sa a uvidela som tam stáť Jessicu s Lucy. Potom som sa otočila späť k Davidovi.
,,Mala som ísť s nimi domov," zastonala som.
,,Môžeš sa rozhodnúť," uškrnul sa, ,,buď pôjdeš s nimi...alebo so mnou," usmieval sa.
Konečne som mu úsmev opätovala.
,,Tak...ideme?" spýtala som sa. Prikývol a spoločne sme nasadli do auta. Chvíľku nám trvalo, než sme sa dostali až na našu ulicu. Tam zastavil kúsok od nášho domu.
,,Uvidíme sa zajtra v škole," pripomenul mi. S úsmevom som prikývla a už - už som chcela vystúpiť, no nešli mi otvoriť dvere. Snažila som sa všelijako...ale márne.
,,Nejaký problém?" spýtal sa David so smiechom. Opäť som sa otočila k nemu.
,,Hej. Nejdú mi otvoriť dvere," zvolala som. A práve vtedy sa David ku mne naklonil a otvoril ich. Potom sa mi však zahľadel hlboko do očí. Zastavilo sa mi srdce. Cítila som jeho nádhernú vôňu a chcela som, aby táto chvíľa trvala večne. Našťastie som sa včas spamätala.
,,Už pôjdem," povedala som.
,,Dobre,"
A potom som konečne vystúpila z auta.
,,Zajtra ťa budem čakať v jedálni pri mojom stole," usmial sa. Vyvalila som naňho oči.
,,Čo - čože?" bolo jediné na čo som sa zmohla.
,,Snáď nechceš sedieť pri stole s ľuďmi, ktorí sa len pretvarujú...a navyše ťa ani nemajú radi," pripomínal mi. Uškrnula som sa.
,,Ty ma vari máš rád?" spýtala som sa.
,,To by si mala vedieť ty," odvetil mi, naštartoval svoju striebornú audi a rýchlo odišiel.
Skutočnosť - 2. Kapitola
25. prosince 2008 v 18:21
|
Fanfiction
2. KAPITOLA - PRVÝ POHĽAD
Moja hodina matematiky skončila rýchlo. Ani som sa nenazdala a už zazvonilo. Našťastie. Rýchlo som vybehla z triedy a šla smerom do jedálne. Keď som tam prišla, bolo tam už veľa ľudí. A pri našom stole som zbadala aj Jessicu s Lucy. Zhlboka som sa nadýchla a vybrala som sa k nim. Sadla som si za stôl. Hľadela som vôkol seba na študentov. Nikto z nich ma nezaujal. Môj pohľad prebehol všetkých študentov v jedálni. Avšak...zastavil sa len pri jednom neobyčajne nádhernom chlapcovi. Nebol to ten nový študent? Samozrejme, že bol. Nedokázala som od neho odtrhnúť oči. Bolo mi to trápne. Keď sa na mňa pozrel jeho nádhernými modrými očami, začerveňala som sa a rýchlo som od neho spustila zrak.
,,Sarah?" volala na mňa Lucy už hodnú chvíľu. Konečne som sa na ňu pozrela.
,,Áno,"
,,Si tu s nami? Zdá sa mi, že si duchom neprítomná. Zaujal ťa David?" pýtala sa ma s miernym úškrnom.
,,Čo - čože?"vykoktala som zo seba. Jessica sa zasmiala.
,,Hľadela si na Davida, nie?" spýtala sa Lucy opäť.
,,Nie. Samozrejme, že nie. Hľadela som na všetkých," klamala som najlepšie ako sa dalo. Nechcela som, aby sa prezradilo, že som pozerala na toho neobyčajne krásneho chlapca.
,,Nemusíš klamať, Sarah. Dobre sme ťa videli," uškŕňala sa Jessica. Lucy prikývla. Naprázdno som prehltla.
,,Fajn. Ako chceš. Áno, hľadela som naňho. Ale to len preto, že ho nepoznám. Je tu predsa nový, nie?!" pýtala som sa trochu nahnevane.
,,Ako myslíš," zvolala Jessica a prezerala si svoje červené nechty. Chvíľku sme len tak mlčky sedeli, keď konečne zazvonilo. ,,Uvidíme sa po škole," povedala mi Jessica a spoločne s Lucy odišli do svojich tried, kde teraz mali mať hodinu. Ostatní študenti tiež vybehli z jedálne. Jediná ja som tam zostala. Vôbec som sa neponáhľala. Nechcelo sa mi zasa trčať na tej nudnej hodine a nič nezažiť. Pomaly som sa vytratila z jedálne a podišla som ku svojej skrinke na chodbe odkiaľ som si vybrala knihy na ďalšiu hodinu. Keď som ju zatvorila, všetky knihy mi vypadli z rúk.
,,Ach, nie," zastonala som a kľakla si na zem. Zrazu sa predo mňa niekto postavil. Keď som sa pozrela hore, nemohla som uveriť svojim vlastným očiam. Stál tam on. Ten najkrajší chlapec na škole. Rýchlo som sa postavila s pozbieranými knihami v rukách.
,,Ahoj," pozdravil ma.
,,Ahoj," odzdravila som ho s úsmevom, ,,ty si tu nový, však?" spýtala som sa ihneď. Prikývol. ,,Žiaľ," povedal. Zatvárila som sa prekvapene. ,,Nechceš sa ísť prejsť na vzduch?" navrhol mi. Zasmiala som sa.
,,Mám hodinu. A vlastne...aj ty," odvetila som koktavo. Zasmial sa.
,,Nemám chuť trčať na nejakej hlúpej hodine, keď sa môžem ísť prejsť na čerstvý vzduch...a konečne nie sám," usmial sa. Bol to ten najkrajší úsmev, ktorý som kedy videla.
,,Tak dobre," povedala som napokon. A tak sme vyšli von na školský dvor.
,,Odkiaľ si prišiel?" spýtala som sa zvedavo.
,,Z Californie," odvetil mi.
,,A...prečo si sa presťahoval?" pýtala som sa ďalej.
,,Moja mama sa znova vydala. Vzala ma so sebou, pretože nechcela, aby som zostal s mojim otcom. Je to trošku komplikované," vysvetľoval mi. Súhlasne som prikývla.
,,A ty?" spýtal sa.
,,Ja?"
,,Tvoje priateľky po mne stále zazerajú. Priznám sa, že ma to trošku znervózňuje," smial sa.
,,Aha. Jessica a Lucy," spomenula som si, ,,vieš...ony...myslia si, že sú najlepšie a najkrajšie dievčatá na celej planéte. Sú do teba...ako to povedať...zbláznené je to správne slovo?"
,,Myslím, že je," zasmial sa. Prikývla som. Chvíľku sme len tak vedľa seba kráčali, keď zrazu zastavil a postavil sa predo mňa.
,,Prepáč, nepredstavil som sa," zvolal a podával mi ruku. ,,Som David Peterson," predstavil sa s tým najkrajším úsmevom. Tiež som sa naňho usmiala.
,,Sarah Christensen," predstavila som sa aj ja. Vtom sa naše ruky spojili. Nevedela som popísať, čo sa to so mnou deje. Nedokázala som to proste. A vtedy sa na mňa usmial snáď tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videla. Nepoznala som ho. Poznala som ho len túto chvíľu, čo sme sa zoznámili. A práve v tejto nádhernej chvíli mi na myseľ prišla len jedna otázka. Otázka, ktorú som si ešte nikdy predtým nepoložila. Existuje vôbec chlapec, pri ktorom mi buší srdce ako šialané? Vtedy som to ešte nevedela. Teraz to už viem. David Peterson bol prvý chlapec, pri ktorom sa mi zastavilo srdce.
,,Sarah?" volala na mňa Lucy už hodnú chvíľu. Konečne som sa na ňu pozrela.
,,Áno,"
,,Si tu s nami? Zdá sa mi, že si duchom neprítomná. Zaujal ťa David?" pýtala sa ma s miernym úškrnom.
,,Čo - čože?"vykoktala som zo seba. Jessica sa zasmiala.
,,Hľadela si na Davida, nie?" spýtala sa Lucy opäť.
,,Nie. Samozrejme, že nie. Hľadela som na všetkých," klamala som najlepšie ako sa dalo. Nechcela som, aby sa prezradilo, že som pozerala na toho neobyčajne krásneho chlapca.
,,Nemusíš klamať, Sarah. Dobre sme ťa videli," uškŕňala sa Jessica. Lucy prikývla. Naprázdno som prehltla.
,,Fajn. Ako chceš. Áno, hľadela som naňho. Ale to len preto, že ho nepoznám. Je tu predsa nový, nie?!" pýtala som sa trochu nahnevane.
,,Ako myslíš," zvolala Jessica a prezerala si svoje červené nechty. Chvíľku sme len tak mlčky sedeli, keď konečne zazvonilo. ,,Uvidíme sa po škole," povedala mi Jessica a spoločne s Lucy odišli do svojich tried, kde teraz mali mať hodinu. Ostatní študenti tiež vybehli z jedálne. Jediná ja som tam zostala. Vôbec som sa neponáhľala. Nechcelo sa mi zasa trčať na tej nudnej hodine a nič nezažiť. Pomaly som sa vytratila z jedálne a podišla som ku svojej skrinke na chodbe odkiaľ som si vybrala knihy na ďalšiu hodinu. Keď som ju zatvorila, všetky knihy mi vypadli z rúk.
,,Ach, nie," zastonala som a kľakla si na zem. Zrazu sa predo mňa niekto postavil. Keď som sa pozrela hore, nemohla som uveriť svojim vlastným očiam. Stál tam on. Ten najkrajší chlapec na škole. Rýchlo som sa postavila s pozbieranými knihami v rukách.
,,Ahoj," pozdravil ma.
,,Ahoj," odzdravila som ho s úsmevom, ,,ty si tu nový, však?" spýtala som sa ihneď. Prikývol. ,,Žiaľ," povedal. Zatvárila som sa prekvapene. ,,Nechceš sa ísť prejsť na vzduch?" navrhol mi. Zasmiala som sa.
,,Mám hodinu. A vlastne...aj ty," odvetila som koktavo. Zasmial sa.
,,Nemám chuť trčať na nejakej hlúpej hodine, keď sa môžem ísť prejsť na čerstvý vzduch...a konečne nie sám," usmial sa. Bol to ten najkrajší úsmev, ktorý som kedy videla.
,,Tak dobre," povedala som napokon. A tak sme vyšli von na školský dvor.
,,Odkiaľ si prišiel?" spýtala som sa zvedavo.
,,Z Californie," odvetil mi.
,,A...prečo si sa presťahoval?" pýtala som sa ďalej.
,,Moja mama sa znova vydala. Vzala ma so sebou, pretože nechcela, aby som zostal s mojim otcom. Je to trošku komplikované," vysvetľoval mi. Súhlasne som prikývla.
,,A ty?" spýtal sa.
,,Ja?"
,,Tvoje priateľky po mne stále zazerajú. Priznám sa, že ma to trošku znervózňuje," smial sa.
,,Aha. Jessica a Lucy," spomenula som si, ,,vieš...ony...myslia si, že sú najlepšie a najkrajšie dievčatá na celej planéte. Sú do teba...ako to povedať...zbláznené je to správne slovo?"
,,Myslím, že je," zasmial sa. Prikývla som. Chvíľku sme len tak vedľa seba kráčali, keď zrazu zastavil a postavil sa predo mňa.
,,Prepáč, nepredstavil som sa," zvolal a podával mi ruku. ,,Som David Peterson," predstavil sa s tým najkrajším úsmevom. Tiež som sa naňho usmiala.
,,Sarah Christensen," predstavila som sa aj ja. Vtom sa naše ruky spojili. Nevedela som popísať, čo sa to so mnou deje. Nedokázala som to proste. A vtedy sa na mňa usmial snáď tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videla. Nepoznala som ho. Poznala som ho len túto chvíľu, čo sme sa zoznámili. A práve v tejto nádhernej chvíli mi na myseľ prišla len jedna otázka. Otázka, ktorú som si ešte nikdy predtým nepoložila. Existuje vôbec chlapec, pri ktorom mi buší srdce ako šialané? Vtedy som to ešte nevedela. Teraz to už viem. David Peterson bol prvý chlapec, pri ktorom sa mi zastavilo srdce.
Skutočnosť - 1. Kapitola
25. prosince 2008 v 18:15
|
Fanfiction
1. KAPITOLA - PRVÝ DEŇ
Dnes som sa zobudila veľmi skoro. Práve dnes sa začínal nový školský rok. Musím sa priznať, že som sa veľmi netešila. Nemala som veľa priateľov. Teda mala som ich dosť, ale zatiaľ len takých, ktorí nevedia nič iné, len mi znepríjemňovať život. Chvíľku som sa len tak prechádzala po izbe a premýšľala nad dnešným dňom a potom som si sadla na posteľ. Vtom mi niekto zaklopal na dvere. Ihneď som spoznala, že to je moja mama. Vošla dnu a hľadela na mňa. Ešte vždy som sedela na posteli a tvárila sa, že premýšľam.
,,Raňajky sú už na stole," oznámila mi. Prikývla som a následovala som ju až do kuchyne. Tam mi na tanier naložila moje obľúbené jedlo. Rýchlo som sa naraňajkovala a vrátila som sa do svojej izby. Zo skrine som si vytiahla oblečenie, ktoré si dnes obliekam a potom som vošla do kúpeľne. Prečesala som si moje dlhé tmavo - hnedé vlasy a hľadela som do zrkadla na svoj obraz. Vzdychla som si a nasadila si do vlasov čelenku. Vrátila som sa späť do izby a vzala som školskú tašku. Netešila som sa tam. Vôbec. Nemala som jediný dôvod tešiť sa z toho, že sa vraciam späť do školy. Napokon...nikto tam o mňa nestál. A ja som zasa nestála o nikoho z nich. Bolo to divné. Do školy som to mala kúsok, takže mi netrvalo dlho dostať sa tam. Keď som prešla poza školskú bránu, už sa ku mne rozbehli moje kamarátky. Teda...oni sa tak nazývali. V skutočnosti sme nemali nič spoločné. A vedela som, že to svoje veľké priateľstvo len hrajú.
,,Sarah," zavolala na mňa Jesica. Vraj najkrajšie dievča na škole. Mne však pripadala nejaká...čudná. Mala krátke čierne vlasy a prihlúplo sa na mňa usmievala. Ako by bola z niečoho nadšená. Alebo žeby sa z niečoho tešila? Z výrazu jej tváre som to skutočne nedokázala spoznať.
,,Máme tu nového študenta," oznámila mi Lucy, ktorá stála hneď vedľa Jessicy. Zamračila som sa.
,,Z toho si taká nadšená, Jess?" spýtala som sa. Vedela som, že áno. Jessica stále hľadala nových a nových chlapcov. Jeden jej proste nestačil.
,,Keby si ho videla. Je taký krásny," rozplívala sa Jessica. Zasmiala som sa. Pre mňa tu nebol žiadny dosť dobrý. Neviem, čím to bolo. Možno zostanem navždy sama. Mala som v hlave kopu otázok, ale nedokázala som sa nad nimi zamyslieť, pretože Jessica ma už ťahala preč.
,,Kam ideme?" spýtala som sa.
,,Ide ti ukázať jej nový objav," uťahovala si z Jessicy Lucy. Nič som nepovedala, no najradšej by som sa tomuto vyhla.
,,Viete ako sa volá?" pýtala som sa. Ako by ma to zaujímalo.
,,Osobne sme sa ešte nepredstavili," zasmiala sa Jessica, ,,ale hovorí sa, že sa volá David. David Peterson," vysvetlila mi. Vtom sme prišli do jedálne. Pozrela som sa na hodinky.
,,O chvíľu nám začína prvá hodina. Mali by sme ísť do tried," povedala som.
,,Zbláznila si sa? Chceš si nechať ujsť životnú šancu?" spýtala sa ma Jessica.
,,To ty si ju nechceš nechať ujsť," odvrkla som. Jessica zastavila.
,,Prečo mi to robíš, Sarah? Je vážne neuveriteľne krásny. Odpadneš, keď ho uvidíš. Za to ti ručím," vysvetľovala mi Jessica.
,,Taký chlapec sa ešte nenarodil. Neexistuje proste," zvolala som smutne. Ako by ma to skutočne trápilo. Skutočne nebol chlapec, pri ktorom by sa mi zastavilo srdce. Vtom zazvonilo. ,,No vidíš," zastonala som, ,,už musíme ísť do tried,"
,,Uvidíme sa v jedálni," pripomenula mi Jessica a odišla smerom do svojej triedy. Lucy sa na mňa usmiala a následovala ju. Prvú hodinu mali spolu. Ja som pre zmenu mala matematiku. A to v celkom inej triede. Chvíľku mi trvalo, než som cez chodbu prešla na úplny koniec. Tam som zastavila pred jednou triedou. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu.
,,Raňajky sú už na stole," oznámila mi. Prikývla som a následovala som ju až do kuchyne. Tam mi na tanier naložila moje obľúbené jedlo. Rýchlo som sa naraňajkovala a vrátila som sa do svojej izby. Zo skrine som si vytiahla oblečenie, ktoré si dnes obliekam a potom som vošla do kúpeľne. Prečesala som si moje dlhé tmavo - hnedé vlasy a hľadela som do zrkadla na svoj obraz. Vzdychla som si a nasadila si do vlasov čelenku. Vrátila som sa späť do izby a vzala som školskú tašku. Netešila som sa tam. Vôbec. Nemala som jediný dôvod tešiť sa z toho, že sa vraciam späť do školy. Napokon...nikto tam o mňa nestál. A ja som zasa nestála o nikoho z nich. Bolo to divné. Do školy som to mala kúsok, takže mi netrvalo dlho dostať sa tam. Keď som prešla poza školskú bránu, už sa ku mne rozbehli moje kamarátky. Teda...oni sa tak nazývali. V skutočnosti sme nemali nič spoločné. A vedela som, že to svoje veľké priateľstvo len hrajú.
,,Sarah," zavolala na mňa Jesica. Vraj najkrajšie dievča na škole. Mne však pripadala nejaká...čudná. Mala krátke čierne vlasy a prihlúplo sa na mňa usmievala. Ako by bola z niečoho nadšená. Alebo žeby sa z niečoho tešila? Z výrazu jej tváre som to skutočne nedokázala spoznať.
,,Máme tu nového študenta," oznámila mi Lucy, ktorá stála hneď vedľa Jessicy. Zamračila som sa.
,,Z toho si taká nadšená, Jess?" spýtala som sa. Vedela som, že áno. Jessica stále hľadala nových a nových chlapcov. Jeden jej proste nestačil.
,,Keby si ho videla. Je taký krásny," rozplívala sa Jessica. Zasmiala som sa. Pre mňa tu nebol žiadny dosť dobrý. Neviem, čím to bolo. Možno zostanem navždy sama. Mala som v hlave kopu otázok, ale nedokázala som sa nad nimi zamyslieť, pretože Jessica ma už ťahala preč.
,,Kam ideme?" spýtala som sa.
,,Ide ti ukázať jej nový objav," uťahovala si z Jessicy Lucy. Nič som nepovedala, no najradšej by som sa tomuto vyhla.
,,Viete ako sa volá?" pýtala som sa. Ako by ma to zaujímalo.
,,Osobne sme sa ešte nepredstavili," zasmiala sa Jessica, ,,ale hovorí sa, že sa volá David. David Peterson," vysvetlila mi. Vtom sme prišli do jedálne. Pozrela som sa na hodinky.
,,O chvíľu nám začína prvá hodina. Mali by sme ísť do tried," povedala som.
,,Zbláznila si sa? Chceš si nechať ujsť životnú šancu?" spýtala sa ma Jessica.
,,To ty si ju nechceš nechať ujsť," odvrkla som. Jessica zastavila.
,,Prečo mi to robíš, Sarah? Je vážne neuveriteľne krásny. Odpadneš, keď ho uvidíš. Za to ti ručím," vysvetľovala mi Jessica.
,,Taký chlapec sa ešte nenarodil. Neexistuje proste," zvolala som smutne. Ako by ma to skutočne trápilo. Skutočne nebol chlapec, pri ktorom by sa mi zastavilo srdce. Vtom zazvonilo. ,,No vidíš," zastonala som, ,,už musíme ísť do tried,"
,,Uvidíme sa v jedálni," pripomenula mi Jessica a odišla smerom do svojej triedy. Lucy sa na mňa usmiala a následovala ju. Prvú hodinu mali spolu. Ja som pre zmenu mala matematiku. A to v celkom inej triede. Chvíľku mi trvalo, než som cez chodbu prešla na úplny koniec. Tam som zastavila pred jednou triedou. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu.
New...
25. prosince 2008 v 18:09
|
O blogu
Takže rozhodla som sa založiť novú rubriku Fanfiction, je to vlastne rubrika, kde môžete aj VY prispievať svojimi vlastnými tvorbami. Takže svoje príbehy, básničky alebo čokoľvek iné mi posielajte na mail - Biba630@azet.sk . Nezabudnite napísať aj prezývku a názov vašej vlastnej tvorby. Už sa teším... :-)